Umelé mihalnice nie sú dnes ničím výnimočným, kúpite ich v drogérii alebo vám ich urobia v kozmetickom salóne. Aká bola cesta umelých mihalníc od ich zrodu až k dnešnej podobe? Komu vďačíme za tento skrášľovací vynález, ktorý s obľubou používajú ženy všetkých vekových kategórií?
Prvé umelé mihalnice vymyslel americký filmový režisér D. W. Griffith. Stalo sa to v roku 1916, keď režíroval svoj historický veľkofilm Intolerancia. Prial si, aby jeho hlavná hviezda Seena Owen mala mihalnice tak dlhé, že keď zažmurká, mihalnice by zmyselne vrhali tieň až na jej líca. Najal preto parochniara, ktorý vtkal ľudské vlasy do jemnej gázy a prilepil ich na herečkine viečka. A ohromujúci efekt bol na svete. Film síce nebol komerčne úspešný, z pôvodnej niekoľkomiliónovej investície sa nevrátilo takmer nič, ale nápad s falošnými mihalnicami sa ujal. Už v roku 1919 známy Max Factor uviedol umelé mihalnice na kozmetický trh. To bol začiatok „revolúcie“ umelých mihalníc.
Spočiatku bolo nosenie umelých mihalníc doménou celebrít a prominentných dám. Výroba bola veľmi drahá a ich životnosť len niekoľko hodín, preto si ich mohli dovoliť len bohatí ľudia. Umelé mihalnice bolo vídať najmä na striebornom plátne, kde sa u herečiek stávali nepísanou podmienkou. Famme fatale Grete Garbo pomohli umelé mihalnice k jej povestnému záhadnému pohľadu.
Roky plynuli, umelé mihalnice nezaznamenali žiadny vývoj, ich nosenie nebolo už také populárne a vyzeralo to, že zaniknú, ale v 50-tych rokoch nastal zvrat. Prispela k tomu najmä zmena technológie výroby. Umelé mihalnice sa začali vyrábať zo syntetických materiálov. Nielenže sa podstatne znížili náklady na výrobu, a tým aj predajná cena, ale mihalnice získali väčšiu životnosť a dali sa opakovane používať. Filmové hviezdy si nosenie umelých mihalníc opäť obľúbili a obyčajné „smrteľníčky“ nemohli odolať túžbe sa na ne podobať. Kto by si nepoznal koketný pohľad Marylin Monroe, ktorému výdatne pomáhal závoj umelých mihalníc.
V 60-tych a 70-tych rokoch sa stala príkladom celebrity, ku ktorej umelé mihalnice neodmysliteľne patrili, módna ikona Twiggy. Umelé mihalnice boli v tej dobe na vrchole popularity. Nosili ich všetky a všade. Čím výraznejšie, tým lepšie.
V 80-tych rokoch neúprosný módny diktát umelé mihalnice odsunul len na príležitostné použitie. Možno by to tak zostalo, ak by v Japonsku svetlo sveta neuzreli tzv. umelé trsy mihalníc. Tie sa vlepovali medzi vlastné prírodné mihalnice a pôsobili podstatne prirodzenejšie. Kozmetické salóny začali ponúkať službu aplikácie dlhotrvácnych umelých trsov pomocou špeciálneho lepidla. Takto aplikované umelé mihalnice vydržali aj niekoľko týždňov. To umožnilo nevídaný komfort a obľúbenosť falošných mihalníc opäť stúpla.
Najväčšia revolúcia v histórii umelých mihalníc sa odohrala v roku 2006. Majú ju na svedomí opäť Japonci. Trsy mihalníc nahradili samostatnými mihalnicami, ktoré vyrobili z kvalitných materiálov v rôznych dĺžkach, hrúbkach a farebných odtieňoch, pripomínajúcich prírodnú mihalnicu. Tieto mihalnice potom aplikovali novu technológiou tzv. Lash by lash (systémom riasa na riasu).
Ak ste si doteraz mysleli, že herečky, speváčky či modelky majú tak krásne dlhé mihalnice od narodenia, tak ste na omyle, aj oni si pomáhajú umelými. Dnes takmer nenájdete celebritu, ktorá by nemala takýmto spôsobom predĺžené mihalnice. Hollywoodske tajomstvo krásneho pohľadu prezradené.
Môj názor je, že umelé mihlanice mali ostať doménov strieborného plátna či divadelných dosák. Dnešné dievčatá totiž nepoznajú mieru. Dnes som v Kauflande ostal úplne stuhnutý, ako srnka v koľajisku, keď na mňa slečna pokladníčka pozerala spoza polmetorvých umelých mihalníc. Ešte umelé nechty a platinový príčesok a mal by som pocit, že som na kolotočiarskej strelnici :)